Do izby prenikalo mesačné svetlo. Na kraji postele sedel Richard a ostýchavo sa pozeral do zeme. Sedel tam mlčky už hodnú chvíľku a premýšľal nad svojou zajtrajšou svadbou. Nad svojím životným rozhodnutím, ktoré ho malo pripútať k žene. Malo ho pripútať k zodpovednosti. Nebál sa. Bol statný chlap, na tvári mal týždňovú bradu, ale v očiach stále nevinný a detský pohľad. Taký bol Richard – večné dieťa. Rodičmi milovaný a vychovaný. Trestaný i chválený. To veľké chlapisko bývajúce na okraji mesta v dome po svojich rodičoch. Otec umrel ako prvý. Na starobu, povedali lekári. Bol to prísny chlap. Bol politikom v mestskej rade a neustále požadoval od Richarda 'adekvátne správanie'. Tak to vždy vravieval. „Správaj sa adekvátne Richard!"
Aj po troch rokoch mu to vie ešte preblysnúť hlavou. Bohužiaľ, vždy v tých najnevhodnejších situáciach. Najčastejšie so ženami. Teda sa snaží dostať do ich prítomnosti a pozornosti, keď zrazu počuje túto kreténsku vetu a niečo sa v ňom pohne a on sa zodvihne a odíde. Richard je pekný chlap. Skutočne, nezavádzam. Je to predsa úspešný burzový maklér, budúci manžel a otec minimálne tridsiatich detí. Správal sa adekvátne. Mal uhladené vlasy i správanie. V spoločnosti jednička, v posteli jedna veľká nula. Krásny kontrast. Možno len čakal, kedy sa to stane zelenú a bude žiť svoj život. Veštci vlastne na to čakáme. Opona spadne a my môžeme ísť konečne vydýchnuť a žiť. Lenže ako žiť?
Takú istú dilemu zažívala i Matilde. Bývala asi o štyri ulice ďalej, ale Richarda stretla pred pol rokom na jednom benefičnom večierku. Jej telom prechádzali nekontrolovateľné vlny strachu a napätie zo zajtrajšieho dňa. Keď si Richard pred ňu minulý mesiac kľakol, skoro zamdlela. Nechcela sa vydávať, nechcela sa viazať. Jej matka sa od šťastím, ešte ten deň takmer zbláznila. Obtelefonovala všetky svoje kamarátky a oznamovala im tú úžasnú novinu. Matilde len plakala vo svojej izbe. Nikdy nepochopí, prečo povedala áno. Bola to scénka, ktorú nechcela pokaziť. Bol to omyl. Zodvihla sa z postele a otvorila šatník. Vyhodila zopár kusov oblečenia až našla starú ošúchanú krabicu, z ktorej vytiahla denník. Začala si ho písať už v sedemnástich. Na prvej strane bol zoznam toho, čo by chcela v živote dosiahnuť. Hneď prvá vec na zozname, bola najstaršia túžba našej Matilde, hrať sólo v národnom orchestri na husle. Chcela byť virtuózkou, chcela byť umelkyňou, ktorá má svoje sólo v orchestri. Nechcela byť úbohou ženou za šporákom a zásterou upackanou od múčnika. Chcela byť niekym a žiť svoje sny. Lenže ako žiť?
